Ľalie - XIII.

Cez okno rodičovského domu som zazrel malé deti sediace pod jabloňou.

Asi desaťročný sme si obsadili miesto pod rozkvitnutou jabloňou.
Snažil som sa skryť slabé bolesti po bitke.
Ale ona si to, samozrejme, všimla.
„Zase sa otec opil?“
„Kedy to neurobil?“ odpovedal som otázkou, na ktorú radšej neodpovedala.
„Mama je v poriadku?“ vyhla sa tomu.
„Asi ako ja.“
„Hm,“ už vôbec nevedela, čo povedať.“
„Aj ten potkan, čo nám vyžiera keksy je určite lepší otec.“
„No, potkany sa o svoje mláďatá starajú...“

Vrátil som sa k robeniu elixíru pravdy. Nerád som spomínal na chvíle svojho detstva, keď ma Lilly ľutovala.